Vetrológia
Vetrológia je náuka o vetroch. Ako mladý samostatný vedný odbor sa sformovala len prednedávnom. Jej stopu, ale môžeme sledovať už od svitu dejín. Ako sa ľudovo vraví, stačí mať len dobrý nos a jej nezameniteľnú líniu môžeme spoľahlivo odhaliť v dielach najskvelších filozofov už od staroveku.
Úvod do štúdia vetrológie[upraviť]
História[upraviť]
Starovek[upraviť]
Staroveký Egypt[upraviť]
Vôbec prvú zmienku môžeme nájsť už na papyrusových zvitkoch pochádzajúcich z obdobia Starej ríše, nájdených v hrobke druhého bratranca Cheopsovej tretej dcéry z prvého manželstva. Jednoznačne sa tu spomínajú faraónove vetry, ktorým sa, vzhľadom na jeho zbožšťovanie, pripisovali nadprirodzené účinky (nástenné maľby nám ukazujú skupinky dvoranov snažiacich sa zachytiť faraónove vetry do prútenných nádob, čo pochopiteľne končilo neúspechom). V starovekej Mezopotámii bola ustanovená i funkcia kráľovského vetrológa, ktorá sa tešila mimoriadnej úcte.
Feničania[upraviť]
Obdobne i v starovekej Fenícii existoval zbor kňažiek (tzv. veterné ženy), ktoré osviežovali svojím pôsobením náboženské ovzdušie Blízkeho východu. V antickom Grécku a Ríme sa danou problematikou zaoberá viacero významných filozofov. Veľká časť autorov prekladá foinický termín „mušlek šuch – aaa“, ktorým sa tieto kňažky označovali veľmi nepresne ako „ľahké ženy“, čo vedie k možnej zámene so sexuálnymi pracovníčkami v súčasnosti. Je len prirodzené, že kňažky sa so značným majstrovstvom (ak môžme veriť Líviovi – III. zväzok Ad urbae conditia) venovali aj tejto činnosti, ale vždy len v rámci svojho voľného času. O ich význame svedčí aj zachované Hanibalovo posolstvo, v ktorom požaduje urýchlené vyslanie niekoľkých stovák týchto kňažiek z Kartága do Itálie, aby uspokojovali duševné potreby jeho vojakov. Hannibal doslova píše: „Mužstvo je bez ich prítomnosti demoralizované, vojaci sa svojvoľne vzďalujú do dedín v okolí, celková nálada je mdlá a hlavy ovisnuté“)
Staroveké Grécko[upraviť]
Empedokles[upraviť]
Už Empedokles vo svojom diele tvrdí, že všetko živé sa skladá zo štyroch živlov – ohňa, vody, zeme, a vzduchu. Živel vzduchu v ľudskom organizme stotožňoval práve s vetrami. Ak máme veriť historickým prameňom, bol to práve Empedokles, ktorý objavil horľavosť vetrov.
Zapaľovaním vlastných vetrov pomocou fakle potom demonštroval vzájomnú spätosť kolobehu jednotlivých živlov. Bohužiaľ, jeho ďalšie pokusy prerušila vojna s Peržanmi. Empedokles sa pokúsil zjedením obrovského množstva strukovín (najmä fazule, šošovice a hrachu) vytvoriť v sebe obrovský tzv. super vietor (pantes i antropoi ipo enos ton tion), ktorého zapálením chcel uškvariť perzské vojsko (obdoba súčasného plameňometu). Jeho tráviaci trakt však túto historickú úlohu nezvládol a Empedokles zomiera na samovznietenie.
Gorgias[upraviť]
Empedoklova smrť na dlhé obdobie negatívne poznamenala celú vetrológiu. Vetry získavajú pejoratívny význam napr. Platón vo svojom diele Ústava (zväzok 405) vkladá do Sokratových úst výraz „zlé plyny“. Sofisti dokonca spochybňujú ich samotnú existenciu. Učenec Gorgias definoval tri axiómy:
- Žiadne vetry nie sú.
- Aj keby vetry boli, neboli by sme ich schopní cítiť.
- Aj keby sme vetry ucítili, nie sme schopní ich opísať.
Opierajúc sa o tieto axiómy, vznikla samostatná vetva sofizmu zvaná Škola nehybného plynu. Súčasní autori predpokladujú, že Gorgiasovo učenie bolo ovplyvnené jeho silnou nádchou a slabším sluchom. Neskôr však ich existenciu pripúšťajú, ale podmieňujú ju subjektívnymi schopnosťami percepcie jednotlivca (Prodikos: Mierou všetkých vetrov je človek, jestvujúcich že sú a nejestvujúcich, že nie sú). Krátko na to, po Prodikovej smrti, Gorgiasova škola zaniká.
Aristoteles[upraviť]
Definitívne sa s týmito názormi vyrovnal až Aristoteles vo svojich Druhých analytikách, ktoré tvoria tretiu časť jeho Organonu. Vetrom je tu venovaný samostatný zväzok – Aristoteles tu kladie i základy formálnej vetrológie (koncipovanej pomocou tzv. sylogizmov). Veľmi zaujímavá je i Aristotelova práca Etika Nikoferatova, v ktorej rozoberá spoločenské pravidlá používania vetrov. Táto práca sa nám k veľkej škode do súčastnosti nezachovala, i keď ešte u stredovekých arabských autorov (Al-Kindího, Al- Farábiho i samotného Aviccenu) môžeme nájsť bohaté množstvo odkazov práve na toto dielo, ktorým sa hlboko inšpirovala celá arabská filozofia tohto obdobia.
Stredovek[upraviť]
Galileo Galilei[upraviť]
Stredoveká kresťanská filozofia sa nevenovala skúmaniu vetrov v dostatočnej hĺbke. Obrat nastáva až s príchodom renesancie. Na vetry sa sústreďuje pozornosť filozofov, vedcov i umelcov. Ich prínos je obrovský. Odvážne, často i s nasadením vlastného života sa púšťajú do skúmania otázok dovtedy tabuizovaných. Spomeňme len najvýznamnejších z nich. Galileo Galilei, objavil, že vetry sa otáčajú pôsobením Coriolisovej sily. Svoj výrok bol neskôr pod vplyvom inkvizície nútený odvolať, ale po opustení súdu predniesol svoju pamätnú vetu „A predsa sa točia...“ (iné zdroje uvádzajú, že to bolo „a predsa sa močí...“).
Campanella[upraviť]
Campanella dokonca vo svojom utopistickom diele Veterný štát navrhuje, aby sa trieda vládcov vyberala na základe ich vetrov, pretože, citujem: „Len spravodlivý a cnostne žijúci muž, hodný vládnuť nad mnohými má vetry zdravé a voňavé, pripomínajúce ranný vzduch na vidieku.“ Z umenia stačí spomenúť len slávnu Monu Lisu od Leonarda da Vinciho, ktorej tajomný výraz tváre a záhadný úsmev je pripisovaný práve náhlemu uvoľneniu potláčaných vetrov.
Empirizmus, racionalizmus a klasicizmus[upraviť]
V 17. a 18. storočí sa i vetry stali obeťou boja dvoch rôznych koncepcií bádania - anglického empirizmu a kontinentálneho racionalizmu. Kým anglickí empiristi chceli vetry skúmať, len na základe osobnej skúsenosti – empírie (viď. John Locke: Dve rozpravy o vetroch – Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch (vrátane vetrov).
Racionalisti navrhovali ich skúmanie na základe čisto rozumových pochodov. Toto ich skúmanie samozrejme nevyhovovalo väčšine vedcov ktorá uprednostňovala zmyslový zážitok, obzvlášť pri skúmaní tak lákavej témy akou bezosporu vetry sú.
K zjednoteniu týchto koncepcií dochádza až v diele klasicistu Imanuela Kanta: Kritika čistého rozumu. Kant tu podrobuje kritike doterajšie postupy bádania a novým spôsobom ich spája v originálnej tvorivej syntéze. Pre naše skúmanie je dôležitý jeho pojem – Vetry osebe, ktorý definuje samotnú metafyzickú podstatu vetrov a plne zachytáva ich širokú plauzabilitu a koherentnosť.
19. storočie[upraviť]
V 19. storočí sa v súlade s liberálnym laissez-faire nechával vetrom voľný priechod v nádeji, že ich bude usmerňovať neviditeľná ruka. Je zrejmé, že vo viktoriánskej spoločnosti spôsobovalo liberálom takéto správanie značné problémy a ozývali sa hlasy volajúce po ráznych zásahoch štátu.
20. storočie[upraviť]
20. storočie prebieha v urputnom ideologickom boji socializmu, fašizmu a kapitalizmu. Tohto prudkého stretu nezostali ušetrené ani naše vetry, ktoré v mnohých súčasníkoch zaznamenali prudké pohyby doprava či doľava podľa politickej situácie.
Socialistický prístup chápania vetrov[upraviť]
Socialistickí vedci nedokázali oceniť obrovský prínos vetrov pre ľudskú spoločnosť a v súlade s doktrínou marxistického dialektického materializmu ich označovali za buržoázny prežitok, ktorý mal postupne, ako sa bude prehlbovať pevný postoj k ideám komunizmu a ich presadzovaniu do života, vymiznúť. Ich pretrvávanie neskoršie vysvetlovali ako dôsledok temnej činnosti buržoáznych sionistických agentov v službách dekadentnej imperialistickej Ameriky.
Niektorí socialistickí teoretici sa o nich vyjadrovali ako o „odpornom puchu západnej skazenosti“. Napríklad Lev Trockij, ktorý ale po roztržke so Stalinom začal vetry nazývať Stalinovými priateľmi, čím zrejme myslel agentov NKVD) - čo samozrejme uráža najmä všetky slušné vetry a dokonca i väčšiu časť vetrov skazených.
Rozdielne vetry spôsobili i roztržku medzi juhoslovanskými komunistami a Stalinom, ktorý ich označil za napáchnuté triednym antagonizmom a oportunizmom najhrubšieho zrna.
Fašistické vetry[upraviť]
Odlišné stanovisko k vetrom zaujala fašistická propaganda. Tá prijala za integrálnu súčasť nemeckej spoločnosti len tzv. árijské vetry. Ostatné vetry boli označené za podvratné židoboľševické napodobneniny nižšieho stupňa. Vodcove vetry sa stali všeobecným meradlom správnych árijských vetrov podobne ako farba jeho vlasov vzorom tzv. árijskeho blondu. Mladého árijca ste teda mohli vždy bezpečne rozoznať podľa jeho blond vlasov, modrých očí a tých správnych árijských vetrov. V Japonsku sa zas razil životný štýl kamikadze, čo znamená božie vetry.
Demokratické vetry[upraviť]
Kapitalistická časť Európy a Amerika naopak oprášila ideu slobodných vetrov, ktoré treba ochrániť pred indoktrináciou komunistickými vetrami. V mene zachovania slobody vetrov potom viedla Amerika vojny v Kórei a Vietname. V demkoracii sa vetrom naozaj darí, Margaret Mitchellová v roku 1936 napr. získava Pulitzerovu cenu za román Odviate vetrami.
Moslimské vetry a čo ďalej[upraviť]
V súčasnosti, po páde komunizmu sú naše vetry ohrozované najmä militantnými moslimskými teroristami, antraxom a hovädzím mäsom zo šialených kráv (ako najnebezpečnejší sa ukazuje variant šialenej moslimskej kravy kŕmenej antraxom). Problemtické sú aj čínske sliepky, španielske uhorky a mnoho ďalších a ďalších vetrov. Vyzerá to tak, že všetko zo základnej myšlienky: „Kto seje (serie?) vietor, žne búrku (burku?)...“
Tieto a ďalšie otázky sú predmetom rozborov súčasných vedeckých analýz, ktoré nie sú ešte stále spracované dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom a teda ani nie sú ešte pripravené na zverejnenie.
 NECYKLOPEDICKÉ zamyslenia | ||
|
Anonym •
Blud •
Mnoho •
Motýlie krídla •
Nekonečno •
Nezmysel •
Somarina •
Kto •
Niekto •
Nikto •
Niečizmus •
Niečo •
Niečo iné •
Nič •
Čosi •
Čokoľvek •
Všetko •
Všade •
Malé tudle •
Veľké tudle •
Omyl •
Kamarát •
Nepriateľ •
Debil •
Filozof •
Hovädo •
Sviňa •
Zmrd •
Moralista •
Kokoti medzi nami •
Charakter •
Koniec sveta •
Koniec koncov •
Dnes •
Hmota •
Noname •
Slovo •
Vtipno •
Pozeraj ako čítaš •
Počuj ako píšeš •
Smrť •
Spasenie •
Nirvana •
Paradox •
Vesmír •
Zázrak •
Šťastie •
Matka príroda •
Fakt •
Pravda •
Pravda o zániku dinosaurov •
Euklidove vety •
Racionalizmus •
Vetrológia •
Murphy •
Vŕtanie si do kolena •
Stúpanie do hovna •
Hlas údu •
Zákon padajúceho hovna •
Prečo je filozofia nahovno •
Logika |
|